Učiteľ, nemusíš byť Montessori, len rob, čo ťa baví

Príbeh prvý.

Kedysi dávno žilo jedno dievčatko. Bývalo vo veľkom dome plnom kníh. Boli všade, kam sa pozrelo. V izbe na parapetnej doske, v kuchyni na kredenci, v chodbe na botníku, na povale v starej truhlici aj pod schodami v pivnici. Dievčatko tie knihy milovalo. Listovalo v nich, čítalo. Keď sa zahĺbilo do čítania, svet okolo preň prestal existovať. Myseľ dievčatka sa ocitla tam, kde mala byť. V deji príbehu, ktorý ju zaujal a unášal so sebou. Prežívala príbehy knižných hrdinov.  S niektorými plakala, s niektorými sa smiala, niektorých obdivovala, iným protirečila. Každý jej niečo do života dal. Veľa sa dozvedela o miestach, kde nikdy nebola, o ľuďoch, ktorých nikdy nestretla.

Prešiel čas. Dievčatko dospelo, zostarlo. Dom plný kníh takmer zmizol z jej spomienok. Láska ku knihám, k písanému slovu jej zostala.  Podelila sa o ňu plným priehrštím. Dávno ju spojila s láskou k deťom. Tie, ktoré ju poznali a kúsok života sprevádzali mali šťastie. Naučili sa nielen čítať, ale i robiť v živote to, čo ich baví, napĺňa. Tak, ako to videli u svojej učiteľky.

Slobodne, s  rešpektom a porozumením.

 

 

 

 

 

Pridaj komentár