Vzdelávanie neexistuje ako osamotená kategória zatvorená do budov a inštitúcií. Je súčasťou všetkého čo robíme, čim žijeme.
Učíme sa každou skúsenosťou, každým úspechom, každou chybou. Učenie sa je prirodzená činnosť spojená so životom. S jeho objavovaním, chápaním a poznávaním. Je to činnosť nanajvýš zaujímavá. Rodíme sa s predispozíciou učiť sa a mať z toho radosť. Zo seba, z toho, čo sme objavili, dokázali. V rannom veku je chuť vzdelávať sa, získavať nové vedomosti a zručnosti najdôležitejšou činnosťou.

Prvými učiteľmi sú rodičia.  Viaže nás k nim emocionálne puto, cez ktoré vnímame svet. Do veľkej miery dávajú základ tomu, čo neskôr, i keď nepatrične, nazývame školskou úspešnosťou.
Dieťa nastupujúce do predškolského či školského zariadenia s učením a vzdelávaním sa, nezačína. Pokračuje v ňom.

Ďalšími učiteľmi sa stali noví, cudzí ľudia. Ich najväčšou zodpovednosťou je  rozvíjať a podporovať vo svojich žiakoch  prirodzený záujem a radosť z objavovania, pozorovania,  skúmania  sveta a svojich možností.  Nie predložiť zoznam vybraných  poznatkov a hodnotiť či posudzovať ich osvojenie. Akým právom? Iba ak právom silnejšieho. Nie múdrejšieho. Sloboda vo vzdelávaní predstavuje dôveru medzi vzdelávaným a vzdelávateľom. Vzájomnú úctu a rešpekt. Tak, ako na začiatku rodičia, aj ďalší učitelia v našich životoch, nám ponúkajú možnosti a podnety prirodzene rásť a rozvíjať naše talenty a záujmy. Vzdelávať sa.

Vzdelávanie je úžasný proces vzájomného  osobnostného  obohacovania sa učiteľa a žiaka. Žiaci sú pre učiteľa tou najlepšou školou. Dobrý učiteľ je viac, ako diplom z najprestížnejšej  svetovej univerzity.