Je veľkou cťou byť učiteľom.  Je veľkým darom mať dobrého učiteľa.  Je prejavom múdrosti ctiť si učiteľov. 

Kto si to dnes uvedomuje?

Odpoveďou je stav školstva, spoločnosti, úroveň politiky, odmeňovanie učiteľov. Pomenovanie „učiteľ“ naberá dehonestujúci charakter. Až taký, že novopredstavené vzdelávacie vízie zaň hľadajú náhradu. Sprievodca, kouč, facilitátor, … Iste, to všetko učiteľ je. Ale kým sprievodcom, koučom, či facilitátorom môže byť ktokoľvek v odbore vyškolený, učiteľ je povolaný svojím poslaním. Mal by byť.

Veľa dobrých učiteľov je vyhorených, frustrovaných z podmienok v akých žijú a pracujú. Cítia sa ako osamelí bežci na dlhé trate. Ale nájdu sa i nadšenci, ktorí majú dosť síl na to, aby sa nevzdávali a posúvajú vzdelávanie tam, kam patrí. Na jednu z prvých priečok nášho hodnotového systému. 

V učiteľskom povolaní považujeme za zvlášť dôležité zostať sami sebou. Nebáť sa prezentovať svoje názory. Učiť podľa svojich predstáv. Vieme, že  metódy a  formy nášho vzdelávacieho systému sú prakticky nepoužiteľné pre súčasnosť. Deti škola nebaví. Ale môže.

Vzdelávajme radi, vzdelávajme podľa seba. Tak, ako to cítime, čomu veríme. Vzdelávanie nie sú byrokratické úkony. Pracujeme s mysľami detí. Vedome, či nevedome ovplyvňujeme ich duševné i fyzické zdravie. Buďme tu pre ne.