Učitelia pracujú s najkomplikovanejším mechanizmom na svete. S ľudským mozgom. Sto miliard nervových buniek komunikuje s takmer pol triliónom spojov. Uvedomujeme si, akú zodpovednosť na seba učitelia berú? Koľko úsilia, koľko seba samého do svojej práce vkladajú? Keď nastupujú na scénu vzdelávania zanechávajú v ňom svoj vlastný zápis, stopu. Učitelia, majstri svojho remesla, sú si tohto privilégia vedomí. Zmocňujú sa ho s hrdosťou i s pokorou. Zodpovedne. Voči sebe, voči každému jednému žiakovi či študentovi, ktorý im prejde cez ruky, voči svetu v ktorom žijú.
Nosiť denne svoju kožu na trh, nechať sa posudzovať, hodnotiť je riziko učiteľov. Najmä v spoločnosti, kde si takmer každý myslí, že má na školstvo patent. V krajine, pre ktorú vzdelávanie nie je prioritou. O to viac je dôležité venovať učiteľom pozornosť. Každý z nich je jedinečný, výnimočný. Práve tak, ako jeho žiaci. Učiť iných myslieť, používať mozog, rozvíjať osobnosť je nesmierne inšpirujúca a obohacujúca práca. No rovnako i nesmierne náročná, vyčerpávajúca.

Nemusíme čakať na školskú reformu, aby sme potvrdili status učiteľa, aký mu v kultúrnej spoločnosti prináleží. Učitelia sú sami jeho hrdí nositelia. Je v našom spoločnom záujme poskytnúť im podporu v oblasti osobného a profesijného života, vysoko kvalitné poradenstvo a pomoc pri riešení problémov a výziev dennej praxe. Zmena prístupu k učiteľom je najlepší začiatok progresívnej zmeny školstva a vzdelávania. Je pokračovaním odkazu starého vyše 380 rokov:  Tam, kde sa nájdu ľudia nadaní na učiteľstvo „musia byť s radosťou prijímaní, prosbami a platom lákaní, podporovaní, povzbudzovaní a ak chcú vytrvať v tejto snahe, chránení pred príkorím“, dočítame sa v Predpisoch pre dobre organizovanú školu Jána Ámosa Komenského.