Byť predškolákom je nádhera.  Ešte nič nemusím, ale už všeličo môžem. Napríklad učiť sa čítať tak, ako sa mi zachce. Tak, ako ma to baví.  Poznám už všetky veľké tlačené písmená. Viem prečítať niektoré nápisy na obchodoch, na tričkách, … Najradšej si čítam knižky. Pekné, farebné. O rytieroch, o púšti, o zvieratách, …

Ak niečo prečítať neviem, prečíta mi to niekto dospelý. Mama, tato, dedko, či babka. Najradšej počúvam dedka, keď mi číta. Mení hlas, robí grimasy. Je to zábavné. A potom sa spolu rozprávame. Vymýšľame si, ako by mohol príbeh pokračovať. Niekedy sa aj trochu hádame. Ale to len tak. Nie naozaj. Dedko vraví, ako to má byť a ja vravím dedkovi, ako by to mohlo byť. Potom hľadáme na internete, čo o tom píšu inde. A znovu sa rozprávame. Ja sa veľa pýtam. Dedko vraví, že donekonečna. Ale to nie je pravda. Niekedy aj potichu rozmýšľam.

Mám rád hru na písmená. Mama vraví, že sú všade okolo nás. Skúšam, či je to naozaj tak. Vystrihujem písmená z papiera a lepím ich na skriňu, na posteľ, na hrniec, na auto, na garáž, na dom, aj na záchod.

Skáčem na trampolíne, hrám sa na naháňačku, vidím psa i mačku, pozorujem prírodu. Písmená sú aj tam. Krtkov kopček, húsenica, drozdy.  Každý má svoje písmeno.

Dnes som dostal novú knižku. Šlabikárovú. Volá sa A ako AMÁLKA  R ako ROZPRÁVKA. Páči sa mi obrázok na obálke. Hneď som si všimol skryté písmená. Hľadáme ich spolu s tatom. Smejeme sa. Baví nás to. Otváram knižku, sedím tatovi na kolenách a je mi dobre.