Čo sa zmenilo a čo nie?

Zmenili sa vonkajšie znaky školy v našom ponímaní. Zúžil sa svet okolo nás. Zmena prišla náhle, nenaplánovali sme si ju. Zrazu akoby všetko, čo doteraz vo vzdelávaní platilo, stratilo svoj význam.

Nie je tomu tak. Práve naopak. Prehliadané a podceňované veci nadobudli svoj pravý význam a tie bezvýznamné sa ocitli samovoľne v úzadí. Príliš veľa pozornosti a dôležitosti sme za posledné roky venovali nezmyselne produkovanej školskej byrokracii. Počnúc hodnotiacimi normami až po prehľadnú štatistiku štatistického prehľadu.

Konečne prišiel rad na deti. Tie sa nezmenili. Zvedavé a hravé, vyžadujúce našu pozornosť, schopné do úmoru sa pýtať, skúmať mikrosvet, v ktorom sa práve nachádzame. Majú na to právo. My povinnosť. Nie preto, že musíme. Preto, že ich ľúbime. Chceme ich vybaviť do života čo najlepšie. Nevieme si dnes predstaviť, na akú budúcnosť ich máme pripraviť. Práve sme zistili, ako nás neobvyklá situácia dokáže zaskočiť. Pristihnúť nepripravených. S vedomím novej skúsenosti učme, vzdelávajme naše deti v tom, čo im v živote bude skutočne osožné.

Učme deti životným zručnostiam. Spolu s poznatkami a vedomosťami, ktoré im chceme odovzdať, trénujme zodpovednosť, samostatnosť, riešenie problémov, odvahu, schopnosť prekonávať prekážky, tímovú spoluprácu, trpezlivosť, vytrvalosť, vynaliezavosť, tvorivosť. Učme ich hýbať sa, tešiť sa zo života, používať zdravý rozum a zmysel pre humor. Učme ich láskavosti a empatii. Veďme ich k dôvere i kritickému mysleniu.

Dajme deťom do rúk nástroje prežitia dobrého života. To je najviac, čo môžeme pre ne spraviť.