Štyri roky cez Skype. Od prvej triedy po štvrtú.
Moja príprava na vyučovanie: Spočívala v dôkladne premyslenom pláne. Zorientovaná v ISCED1 som vedela, čo mám deti naučiť. Čo a ako chcem deti naučiť, som sa rozhodla sama. Slobodne, zodpovedne a profesionálne. Učivo jednotlivých vyučovacích predmetov som si tematicky zhrnula do blokov a vzájomne ich prepojila. Poznatky a vedomosti som dala do súvisu, aby boli pre deti pochopiteľné a použiteľné v živote. Dodržala som vzdelávacie štandardy tak, aby učivo dávalo zmysel mne i deťom. Učebnice boli viac-menej pre tento účel nepoužiteľné. Materiály som si tvorila sama. Internet, knižnica, rôzni zaujímaví ľudia boli pre mňa zdrojom informácií. Objavovala som svoje možnosti, učila som sa a tešilo ma to.
Čas: Zásadné pre mňa bolo, aby deti netrávili čas zbytočným sedením pred monitorom, či displejom. Príprava na vyučovanie mi zabrala viac času, ako bol čas s deťmi strávenými na Skype. Zadania úloh som formulovala tak, aby sa hýbali, skákali, hľadali doma, či v najbližšom okolí, pozorovali, čo sa deje, priebežne tvorili, skúmali, zaznamenávali, riešili úlohy. Slúžili k tomu dôkladne pripravené týždenné projekty. Poskytovali mi spätnú väzbu, ako deti pochopili, zvládli učivo.
Deti: Tie som prizvala stať sa spolutvorcami svojho vzdelávania. Vložila som do nich dôveru. Radosť z objavovania a učenia sa je im prirodzene blízka. Viedla som ich k samostatnosti a zodpovednosti. Oni boli hlavnými aktérmi nášho vzdelávacieho procesu. Ja som ich ním len chvíľu sprevádzala. Som vďačná, že som mohla.
Organizácia : Na všetky predmety, okrem geometrie, malo každé dieťa zavedený jeden spoločný zošit. A4 bez linajok. Každý deň si doň zaznačilo dátum a tému dňa. Deti písali, kreslili, počítali, robili si poznámky tak, aby sa vedeli vo svojich záznamoch čo najlepšie zorientovať. Tento systém sa nám veľmi osvedčil. Vedeli, čo sa chceme v daný deň naučiť. Mali odo mňa jasne formulovaný cieľ a na výber dostatok možností, ako sa k nemu dopracovať. Chyby boli prijaté výzvy. Otázka, či známkovať alebo nie, nebola témou dňa. Deti jednoducho na známky zabudli. Nepotrebovali ich. Podstatné bolo, aby cítili, že sa učia pre seba. Nie pre mňa, ani pre rodičov. Vtedy mali rôzne vzdelávacie činnosti pre ne význam.Čítanie: Považujem za základ učenia na prvom stupni. K tomu, aby sme sa naučili dobre čítať, rozumieť prečítanému, milovať knižky a mať radosť z čítania, sme nepotrebovali čítanky. Na trénovanie čítania sme používali skutočné knižky, ku ktorým mali deti vzťah. Podľa záľub, možností a schopností. Pre prvákov som vytvorila a vydala šlabikárovú knižku. Plnú zvedavých otázok a detailne vykreslených obrázkov. Popri čítaní sme sa naučili aj písať tlačeným písmom. S písaným som ich zoznamovala priebežne. Techniku zvládnutia písaného písma sme trénovali v druhom ročníku. Šlabikárová knižka sa nám osvedčila i v druhej triede. Dokonca i v tretej triede pri učení slovných druhov.
Emócie: Učiť malé deti bez priameho kontaktu, je náročné. Chýbajú objatia, blízke pohľady očí. Aby sme sa mohli učiť na diaľku, potrebovali sme mať vybudovaný priateľský vzťah. Taký, aby som aj na diaľku vedela, ako sa deti cítia. Či sú v pohode, pripravení na vyučovanie, či sa najprv porozprávame o tom, čo sa deje u nich doma, či v okolí. Zvyčajne, aj keď boli v pohode, sme sa najprv porozprávali o všeličom a bolo to tak fajn. Čím sme si boli bližší, tým viac sme si rozumeli i v učení. Vzájomný rešpekt, spolupráca, úprimnosť a dôvera tvorili základ nášho efektívneho, zmysluplného učenia.
Rodičia: Sú dôležití partneri vzdelávania. Vo svojej rodičovskej roli . Neoberala som ich o čas strávený s deťmi podľa svojich predstáv. Nezaťažovala som ich úlohami. Vážila som si ich podporu, tešila ma spolupráca, ale v konečnom dôsledku bolo na nich, či a ako sa zapoja do vzdelávania svojich detí. Oni sú pre svoje deti tými najdôležitejšími ľuďmi v živote.Ja, učiteľka: V škole som pre deti. Moju prácu môžu skutočne hodnotiť len tí, s ktorými denne žijem. Moji žiaci.