Vymyslela som pre nich spôsob hodnotenia, ktorý ich povzbudzoval v túžbe vedieť viac, vyliezť na svoj vrchol, prekonať svoje hranice. Prenechala som im zodpovednosť za svoje vzdelávanie. Bez porovnávania s inými, bez súťaživosti, kto je lepší. Naučila som ich spolupracovať, pomáhať si, byť k sebe empatickí, priateľskí, starostliví a úctiví. Vytvorila som v triede podmienky na sebarealizáciu každého dieťaťa podľa svojich vlastných, individuálnych schopností a možností. Každé malo dostatok priestoru na vyjadrenie svojich potrieb. Dávala som im okamžitú spätnú väzbu, adresnú pomoc a podporu.
Vlastne, ani neviem, kto komu dával viac. Oni mne, či ja im. Poskytli mi toľko príležitostí pre môj osobný i profesionálny rozvoj, toľko výziev, s ktorými som sa musela popasovať … Som im za to vďačná. Doteraz čerpám tvorivú energiu zo zážitkov s nimi a odovzdávam ju ďalej. Dnes sa mi náhodou dostal do rúk náš triedny časopis. Je zo školského roku 1997/1998. Vyčaril mi hrejivú spomienku. Rada sa o ňu s vami podelím.
A vám, moji milí žiaci, zo všetkým ďakujem.
Návšteva
U nás doma v triede sa cítime veľmi láskavo a slnečne. Dnes mal Lacko v škole psíka. Volá sa Tom.Všetky deti sa tešili. Aj pani učiteľka, lebo my sme ako jedna rodina a ona naša mama. Tomovi sme ukázali celú triedu. Páčil sa mu koberec na zemi, polička s hračkami, aj stôl s kvetmi vo váze, kreslo. Nazrel i do vrecúšok, ktoré sme si ušili na skriňu. Čudoval sa vtáčikom, čo visia zo stropu. Obzeral si zrkadlo, šaša s vreckami, šarkana na stene. Potom sme začali písať. Tom ticho počúval a pozoroval Lacka, ako si vyfarbuje štvorčeky na svojom panáčikovi za splnenú úlohu.To je naša odmena. My nemáme žiacku knižku. Učili sme sa aj s legom, spievali sme a hrali sme sa na obchod. Aj na skriňu sme maľovali. Ja som namaľovala vtáčiky.
A do denníčka na stenu sme zapísali, že aj dnes bolo v škole .